Sviatky
Prvá pôstna nedeľa - úcty ikon
Prvá nedeľa Veľkého pôstu sa nazýva Nedeľou pravoslávia (môžeme sa stretnúť aj s názvami Nedeľa ortodoxie alebo Nedeľa o úcte svätých ikon). O akom pravosláví sa tu hovorí? Slovo pravoslávie – z gréckeho orthodoxia – označuje pravú vieru a pravdivé uctievanie Boha. Takže reč nie je o pravosláví v kontexte nášho vnímania (označenie určitej cirkvi) – v nejakom protivenstve ku Katolíckej cirkvi, ale o pravosláví, ktoré bolo jednotné a charakteristické pre celú cirkev, až po rozdelenie cirkvi v 11. storočí. Pravoslávie, ktoré oslavuje táto nedeľa, je pravoslávím všeobecným, ktoré vyznávala celá Kristova cirkev v prvých storočiach v boji proti heréze ikonoborectva. Preto je Nedeľa pravoslávia sviatkom celej cirkvi, východnej i západnej, je radostnou oslavou víťazstva nad ikonoborectvom a inými bludnými náukami.
Nedeľu pravoslávia ustanovil a nariadil sláviť snem v Konštantínopole v roku 842. Cieľom tohto sviatku je uctiť si a pokloniť sa svätým ikonám Ježiša Krista, prečistej Bohorodičky a svätých. Prvý sviatok pravoslávia sa slávil po odsúdení ikonoborectva v prvú nedeľu Veľkého pôstu v roku 842. Preto sa táto nedeľa zaužívala a ustanovila ako Nedeľa o úcte svätých ikon, hoci sviatok ako taký nemá nič spoločné s Veľkým pôstom. Pozrime sa teraz bližšie na to, čo bolo ikonoborectvo a čo bolo príčinou ustanovenia Nedele pravoslávia.
Počiatok ikonoborectva
Význačnou črtou byzantskej cirkvi je pradávne a osobitné uctievanie svätých ikon Ježiša Krista, Božej Matky, anjelov a svätých. Svätým ikonám, podobne ako svätým ostatkom (moščiam), vzdáva Kristova cirkev veľkú úctu. Cirkev ich v chráme vystavuje k verejnej úcte.
Sväté ikony sa bežne uctievali vo východnej cirkvi až do čias byzantského cisára Leva III. (717-741). Pod vplyvom dvoch biskupov z Malej Ázie zakázal tento cisár uctievať si ikony a označil to za modloslužbu. Svoju vojnu proti svätým ikonám začal tým, že nariadil odstrániť ikonu Ježiša Krista, ktorá bola na bráne vchodu do jeho paláca. V roku 730 vydal cisársky dekrét, ktorým zakázal uctievanie svätých ikon v celej jeho ríši. Týmto dekrétom sa začína v byzantskej cirkvi dlhá, bolestivá a krvavá vojna proti svätým ikonám, známa v cirkvi pod názvom ikonoborectvo. Táto vojna trvala v cirkvi s menšími prestávkami vyše sto rokov a skončila sa triumfom úcty svätých ikon.
Cisársky dekrét nariaďoval sväté ikony ničiť, páliť a ich obrancov väzniť, posielať do vyhnanstva a aj mučiť. Patriarcha sv. German I. (713-730) nechcel podpísať tento cisársky dekrét proti ikonám, za čo ho dal cisár odstrániť a za patriarchu si dosadil jemu poslušného Anastázia (730-754). Rímski pápeži, najprv Gregor II. (715-731) a potom Gregor III. (731-741), písali cisárovi protestné listy a na svojich rímskych synodách odsudzovali vojnu proti ikonám.
Cisár Konštantín V. (771-775), syn Leva III., pokračoval s vervou v ikonoborectve a v boji, ktorý začal jeho otec, a chcel, aby úctu svätých ikon cirkev úradne odsúdila. Kvôli tomu zvolal v roku 754 biskupov do Konštantínopolu na snem, ktorý pod jeho nátlakom zakázal uctievanie svätých ikon.
Odsúdenie ikonoborectva
Povolenie uctievať si sväté ikony prichádza až za panovania cisárovny Ireny, ktorá v roku 784 odstránila z úradu ikonoboreckého patriarchu Pavla a na jeho miesto nariadila vybrať Tarasia (784-806). On so schválením Ireny a apoštolského stolca zvolal v roku 787 snem do Nicey. Tento snem je známy v cirkvi ako Siedmy všeobecný snem.
Snem v Nicei za základ pre dogmatické vysvetlenie úcty svätých ikon berie náuku sv. Jána Damaského, veľkého teológa východnej cirkvi. Snem jasne rozlišuje medzi adoráciou (po grécky latria), ktorá patrí jedine Bohu, a úctou (po grécky dulia), ktorú vzdávame Bohorodičke, anjelom, svätým. Snem učí, že sväté ikony sú zobrazením viditeľných symbolov neviditeľných osôb, ktorým vzdávame úctu. Úctou svätých ikon si neuctievame papier, plátno, drevo, z ktorých je ikona vyrobená, ale uctievame si osoby, ktoré tieto ikony zobrazujú. Uctievanie svätých ikon snem postavil na roveň s uctievaním si sv. Evanjelia, kríža a ostatkov svätých.
Triumf pravoslávia
Na začiatku 9. storočia za cisára Leva V. (813-820) prichádza nové prenasledovanie zástancov úcty svätých ikon a trvá až do roku 842. V tomto roku cisárovná Teodora povoľuje úctu svätých ikon a odstraňuje ikonoboreckého patriarchu Jána VII., na miesto ktorého ustanovuje Metoda I. (842-846). Patriarcha Metod I., ktorý bol sám prenasledovaný a mučený kvôli uctievaniu svätých ikon, zvoláva do Konštantínopolu synodu, ktorá definitívne obnovuje úctu svätých ikon. Toto konečné víťazstvo, známe ako „triumf pravoslávia“, cirkev oslavuje v Nedeľu pravoslávia.
Medzi veľkých obrancov ikon patria patriarcha sv. German I., sv. Ján Damaský, sv. Andrej Krétsky, sv. Teodor Studita a patriarcha sv. Metod I.
Patriarcha sv. Metod I. dokonca ustanovil tzv. „Službu pravoslávia“, ktorá je verejným vyznaním svätej viery, ktoré sa čítalo na bohoslužbe v Nedeľu pravoslávia. Táto „Služba pravoslávia“ v priebehu stáročí prešla mnohými zmenami a dodatkami. V jej obsahu sa nachádza: vyznanie viery, verejné vzdanie úcty ikonám Ježiša Krista a presvätej Bohorodičky, poďakovanie Bohu za víťazstvo nad herézami, modlitby za živých a mŕtvych a taktiež vyhlásenie anatémy nad heretikmi. Táto „Služba pravoslávia“ v našich končinách, žiaľ, nie je známa.
Duch bohoslužieb v Nedeľu pravoslávia je duchom radosti, víťazstva a úcty k svätým ikonám.
Sobota svätého Teodora Tiróna
Na tomto mieste je vhodné sa aspoň niekoľkými slovami zmieniť o sv. Teodorovi Tirónovi (+306), veľkomučeníkovi, ktorého pamiatku si cirkev pripomína v sobotu pred Nedeľou pravoslávia.
Tradícia hovorí, že cisár Julián (361-363), ktorý prenasledoval kresťanov, chcel zneuctiť kresťanský pôst a preto dal nariadiť, aby každý deň v prvom týždni Veľkého pôstu všetku poživeň na trhoviskách v Konštantínopole pokropili krvou pohanských obiet. Vtedy sa zjavil biskupovi Konštantínopola Eudoxiovi svätý veľkomučeník Teodor a vystríhal ho pred zlým zámerom cisára a nakázal povedať všetkým veriacim, aby nekupovali na trhoviskách žiadne jedlo a namiesto toho jedli varenú pšenicu s medom, čo sa po grécky nazýva kolyva. Týmto spôsobom nám Boh dal vedieť, ako veľmi si váži a oceňuje kresťanský pôst.
Zvestovanie Presvätej Bohorodičke
25. marec
Sviatok Zvestovania našej presvätej Vládkyni, Bohorodičke Márii, vždy Panne, je jedným z mála sviatkov, ktoré v byzantskej tradícii nachádzame vo Veľkom pôste. O sviatku máme presné svedectvá z Konštantínopolu okolo roku 530 a aj sv. Roman Sladkopevec mu venoval v 6. storočí jeden kondak. K vývoju sviatku prispeli protiariánske homílie, ktoré zdôrazňujú popri Kristovej ľudskej aj jeho božskú prirodzenosť, ktorá je večne jestvujúca v Bohu, a sýrska homiletika, ktorá dôrazne podčiarkuje paralelu medzi Evou a Máriou. V Ríme tento sviatok zaviedol pápež Sergej I. (687-701), ktorý bol sýrskeho pôvodu; jeho prvé liturgické slávenie sa konalo v bazilike Santa Maria Maggiore a bolo spojené s procesiou.
Od počiatku sa sviatok slávil 25. marca, vždy vo veľkopôstnom období, teda v období, ktoré inak vylučuje akékoľvek slávnosti. V roku 692 však Štvrtý konštantínopolský koncil prikázal sláviť tento sviatok so všetkou slávnostnosťou, a preto sa v byzantských cirkvách vyvinula celá sústava liturgických rubrík, ktoré sa snažia skombinovať sviatok Zvestovania s veľkopôstnymi bohoslužbami a s bohoslužbami Veľkého týždňa. Sviatok Zvestovania má predsviatok 24. marca a posviatok 26. marca, kedy sa slávi spomienka na archanjela Gabriela. Veľmi často totiž veľké sviatky v byzantskej tradícii majú v nasledujúci deň po sviatku oslavu osobnosti, ktorou si Boh poslúžil, aby uskutočnil svoje tajomstvo spásy.
Sviatok má ako svoju nosnú tému zvestovanie vtelenia Božieho Slova a radosť, ktorá z toho pramení. V mnohých tropároch sa opakuje ako refrén výzva: „raduj sa“, jedná sa o radosť, ktorá nemá v sebe nič povrchné, veď sa rodí z vedomia spásy, ktorá sa nám dáva v Kristovi, vo sviatku, ktorý sa snaží zatiahnuť celé stvorenie do chvály a kontemplácie sláveného tajomstva.
Tropáre sú utkané predovšetkým zo starozákonných biblických citátov, proroctiev, ktoré ohlasujú Krista a ktoré patristická tradícia čítala vždy podľa kristologického kľúča. Tento kristologický dôraz je už vo všetkých tituloch daných Márii, spojených s tajomstvom vtelenia Božieho Slova a božského materstva Márie: „Raduj sa, zem neposiata; raduj sa, ker nespáliteľný; raduj sa, hlbina nepreniknuteľná; raduj sa, most, ktorý prevádza do neba a vyvýšený rebrík, ktorý videl Jakub; raduj sa, božská archa manny; raduj sa, oslobodenie z kliatby; raduj sa, návrat Adama z vyhnanstva: Pán s tebou.“
Ďalšou témou, ktorá sa opakuje v liturgických textoch, je priblíženie údivu a pochybnosti Márie; údiv voči tomu, čo sa jej zvestuje, pochybnosť ani nie tak voči tomu, čo sa má uskutočniť, ale skôr aby nebola oklamaná ako Eva niekým, kto zvestuje veľké veci. („Budete ako Boh.“) Ďalšie priblíženie úžasu a údivu je v bohoslužbách aplikované aj na archanjela Gabriela ohľadom obsahu zvestovania. Deje sa tak sériou kristologicky kontrastných výpovedí, ktoré sú obsahovo veľmi podobné hymnom svätého Efréma Sýrskeho: „Ako Nepochopiteľný, ktorý je najvyššie v nebi, sa rodí z panny! Ten, ktorý má nebo ako trón a zem ako podnožku, sa uzatvára v lone ženy! Ten, na ktorého šesťkrídli a mnohookí nemôžu hľadieť, sa jediným slovom rozhodol vziať si z nej telo. Ten, kto je tu prítomný, je Božie Slovo.“
Čítania na večierni sú vzaté zo Starého zákona. Sú to perikopy, ktoré už celá patristická tradícia tak Východu ako aj Západu číta podľa kristologického kľúča: Jakubov rebrík (Genezis 28, 10-17); zatvorená brána, cez ktorú prejde iba Pán (Ezechiel 43, 27 - 44, 4); dom postavený Božou múdrosťou (Príslovia 9, 1-11). Tropár sviatku zhrňuje krátkym a jasným spôsobom základnú tému slávenia: „Dnes je začiatok našej spásy a zjavenie večného tajomstva: Syn Boží sa stáva Synom Panny, Gabriel zvestuje milosť. Preto aj my spolu s ním privolávajme Bohorodičke: Raduj sa, milostiplná, Pán s tebou!“
Na utierni je jeden z textov od byzantského autora Teodora Graptosa – Popísaného (778-845), ktorý žil v časoch ostrých ikonoklastických sporov. Dielo je akrostich a rozvíja sa vďaka literárnemu druhu, ktorý často používa už sv. Efrém Sýrsky, totiž dialóg alebo dišputa medzi dvoma osobnosťami – v tomto prípade medzi archanjelom a Božou Matkou – v striedavých strofách. Autor preberá tému naznačenú už na večierni, údiv samotného archanjela ohľadom toho, čo má zvestovať, a úžas a strach Panny, strach, že bude oklamaná podobne ako Eva.
Posledný z tropárov utierne zhrňuje tajomstvo našej spásy, už zjavené v evanjeliách a v patristickej tradícii: „Tajomstvo, ktoré je od večnosti, sa dnes zjavuje a Syn Boží sa stáva synom človeka, aby tým, že príjme, čo je nižšie, nám sprostredkoval to, čo je vyššie. … Boh sa stáva človekom, aby Adama urobil bohom.“
V božskej liturgii dňa sa čítajú dve čítania: z Listu Hebrejom (2, 11-18) a z evanjelia podľa Lukáša (1, 24-38). „A anjel odišiel od nej preč.“ Tento verš, ktorý zakončuje perikopu o Zvestovaní, na mňa stále robí dojem. Pán nám zvestuje svoju dobrú zvesť a potom nás opúšťa? Nie, nie je to ani opustenie ani samota, čo by sme mali pochopiť z evanjeliu podľa Lukáša, ale skutočnosť, že v našom kresťanskom živote sme povolaní dať odpoveď, a to našou ľudskou a kresťanskou zodpovednosťou a zrelosťou.
Autor: o. Manel Nin, OSB
Preklad: o. Ján Krupa
